Hvězdička

Hviezdička – (Viera Šmelková)

Na oblohe sa rozžiarilo tisíce žiarivých hviezdičiek. Jedna ako druhá, zlaté šaty, trblietavé korunky, stály úsmev na bacuľatej tváričke. Všetky, až na jednu. Tá bola smutná –neveselá, každú noc plakávala. Otec Mesiac si s ňou nevedel dať rady. Bol by jej zniesol všetky skvosty oblohy, len aby prestala plakať a znovu sa usmievala.

Sestričky -hviezdičky z nej boli nešťastné, nevedeli jej vôbec pomôcť. Keď sa jej pýtali čo jej je, vždy sa odtiahla a ešte viac sa rozplakala. Mali ju veľmi rady, ale pre jej odmeranosť ju nazvali Polárkou.

Polárka plakávala viac a viac, až sa zadúšala od žiaľu a z noci na noc chradla a chradla… Tvárička jej strácala trblietavý jas, hlások jej slabol. Nakoniec sa už neudržala na hviezdnej klenbe a spadla do hlbín mora medzi žltučký piesok a jagavé perly.

„Polárka, neboj sa, pomôžeme ti,“ kričali perličky ako jedna, „Polárka, my vieme prečo plačeš. Neboj sa vyliečime ťa. My vieme všetko. My vieme…“

V mori bolo príjemne , ale na oblohe sa strhla trma -vrma. Všetci začali hviezdičku hľadať. Mesiac zastrel svoju tvár, naskočil do Veľkého voza a rútil sa po Mliečnej ceste za čarodejnicou Vlasaticou. Spod kolies fŕkal hviezdny prach a padal na zem, do hôr, riek aj morí

Sadal až na dno a malé perličky ho zbierali a leštili ním bledej hviezdičke čielko. Miešali z neho liečivý nápoj. Popri tom sa chichúňali: „My vieme, my vieme, my vieme. Slnko, Slnko, Slnko.“ Polárka so opäť rozplakala: „Ach perličky -kamarátky, nemala som sem chodiť…“

…a rozhovorila sa o nebeskom bále, ktorý usporiadal jej otec. Ako tam nakukla len škáročkou a uvidela Slnko ako sa usmieva a priateľsky rozpráva..

„Joj či som len bola hlúpa,“ zakončila svoje rozprávanie hviezdička, ale už sa nerozplakala, šibalsky sa usmiala. “Ale teraz je už po všetkom. Ostanem tu s vami a uvidím Slnko každý deň.“ A na jej tváričke zažiaril úsmev. Perly však hrôzou stŕpli. Vedeli, že ak hviezdička ostane na morskom dne, sila a jas poludňajšieho slnka ju spáli. A vedeli aj to, že čarodejnica Vlasatica už pátra po Polárke a ak sa jej niečo stane, zničí ich.

„Polárka, Polárka. Nemôžeš tu ostať. Hrozí ti nebezpečenstvo, „vraveli perly. „A aj nám, a aj nám. Slnko ťa spáli, tvoj otec Mesiac nás zničí.“

A zatiaľ Vlasatica, múdra čarodejnica, vedela čo je vo veci.  A tak prikázala synovi Slnku zakryť tvár aby Polárke neublížil a volala do morskej peny: „Polárka vráť sa, patríš na oblohu. Ak ostaneš v morských hlbinách , zahynieš! Zem potrebuje Slnko. Môj syn nemôže mať stále zahalenú tvár.“

A hviezdička vedela, že Vlasatica má pravdu. Vedela, že jej perly neklamú. Vedela, že má o ňu  otec strach, Ale…ale ak sa vráti, opäť sa umorí žiaľom.

Na morské dno dopadol strieborný čarodejkin vlas. “Poď, vytiahnem ťa.“

Ach, ja neviem.“ úpnie Polárka.

Choď, budeš šťastná, uvidíš.“ Posmeľujú ju perly. „Vlasatica ti nechce zle…a aby si na nás nezabudla.“ A perličky jej vtisli do rúk trblietavé zlatom a perleťou pretkávané šaty.

Ja, ja…“ jachtala hviezdička, „ďakujem vám. Nikdy, nikdy na vás nezabudnem, priateľky.“

Chytila sa vlasu a čarodejnica ju vytiahla naspäť na oblohu a Slnko mohlo znovu odkryť svoju tvár. A v ríši Mesiaca nastala nekonečná radosť. 

„Ach dcérenka!“ Volal Mesiac. „prečo si mi nepovedala, čo ťa trápi? Prečo?“

„Odpusť otecko, odpusť,“ objímala ho Polárka.

„Ja však mám riešenie na tvoj smútok,“ ozvala sa Vlasatica. „Budeš otvárať bránu noci a konečne nájdeš aj na oblohe svoje šťastie.“

A stalo sa…

Polárka dodnes strieda deň s nocou a od Slnka dostala nové meno – Večernica.