JABĹČKO (Viera Šmelková)
V záhrade z jari rozkvitla jabloň. V lete už mala malé jabĺčka s červenými líčkami. A začiatkom jesene. To už boli okrúhli, šťavnatí súrodenci. Všetci zdraví a usmiati. Všetci, až na jedno. To bolo malé maličké, zaclonené v hustej korune stromu sa mu nedostalo červene na líčka. Nešťastné -prenešťastné zavrhované bračekmi -jabĺčkami. Matka – jabloň ho však mala rovnako rada ako ostatných a často mu vravela , že vykoná „veľkú vec”. Bračekovci -jabĺčka ho však podpichovali a doberali, kedy len mohli. Vyčítali matke – jablonke, že sa oň až príliš stará a venuje mu väčšiu pozornosť ako ostatným.
Konečne nastal čas zberu. Jabĺčka scupkali jedno po druhom pekne na zem a večer už boli všetky vyzbierané. Na zem spadlo aj zelené jabĺčko, ale poň sa nik nezohol. ostalo tam ležať samé samučičké. A takto to pokračovalo deň za dňom. Jabĺčko už začínalo byť zúfalé. „Tak toto je tá „veľká vec”, ktorú mám vykonať?” spytovalo sa samo seba. „Veď o mňa nikto ani len nezakopne.” A dalo sa do plaču. Toto začul slimák a hybaj na hostinu. Už si v duchu predstavoval ako si na jablku pochutí.
„Veďže neplač. Nenariekaj.” Začal sa jablku líškať. A jabĺčko natešené, že bude mať konečne priateľa, sa k nemu prikotúľalo bližšie.
„A ty si kto?” pýta sa ho a zvedavo si ho obzerá. Takéhoto tvora ešte nikdy nevidelo.
„Ja som predsa slimák.” Pokračuje slimák líškavým tónom. „Neboj sa ma.”
„Ale veď ja sa ťa nebojím.” Prikotúľalo sa jabĺčko ešte bližšie. No a práve na to slimák čakal. Chňap! Chňap! A zahryzol sa do jablka.
„Joj, nechal ma . To bolí!” zjojklo jabĺčko a dalo sa na útek.
To videl škorec, sediaci na neďalekom konári a tiež sa mu začali zbierať slinky na parádnu hostinu. Zletel dolu a zastal jabĺčku cestu.
„Slimákovi si ušlo. Ale mne neujdeš.” zaškriekal a „ďob”. Ďobol… ale do prázna. Jabĺčko sa mu našťastie stačilo uhnúť a kotúľalo, kotúľalo sa o dušu ďalej, až…
„Jááááj!” …spadlo do diery.
„Pomóc!” stačilo ešte vykríknuť a potom „bum” , dopadlo na tvrdú zem.
„Kto to , čo to tu šramotí?” ozval sa hlas z tmy za ním.
„To, to som ja. Jabĺčko.” zajachtalo jablko.
„A čo tu robíš?” pokračoval hlas.
„Spadlo som sem. A ty si kto , že sa ma toľko pýtaš?” osmelilo sa na otázku.
„Ja som krt, „ ozval sa znovu hlas „a práve si sa mi prepadlo do domčeka.” A postavil sa pred jabĺčko.
„Ach prepáč, to som nechcelo, ale začal ma naháňať…” a tak jablko vyrozprávalo krtovi celý príbeh. Najpv so strachom, lebo myslelo , že aj tu mu hrozí nebezpečenstvo, ale keď zistilo, že je v bezpečí, rozprávalo smelšie a smelšie. Nakoniec sa už vôbec nedalo zastaviť. Rozprávalo o matke -jablonke, o súrodencoch , o slimákovi , o… až nakoniec zaspalo.
Krt ho pozakrýval čiernou zemou a pritom mrmlal: „Tak, teraz si už pripravené na „veľkú vec”. Ale to už jablko nepočulo, hlboko spalo a spalo celú zimu.
A na jar…
„Ach, či som si len pospalo,” zívlo jabĺčko. „A čo teraz. Ach, veď ja pučím. Krtko, krtko! Ja, ja budem strom! Tak toto je tá „veľká vec” o ktorej mi matka -jablonka rozprávala!”
„Tak, veru tak.” Zamumlal ešte ospalý krt. „Bude z teba jablonka.” A prevalil sa na druhý bok.
A tak sa aj stalo. Prešlo päť rokov, prešlo desať, ba aj dvadsať a jablonka z roka na rok silnela a krásnela. „Veľká vec” sa vyplnila. A krtko? Ten si spravil príbytok v jej koreňoch. Veď čo ak by ho jablonka potrebovala. Ako na začiatku…
