O SNEHULIAKOVI (Viera Šmelková)
Na dvore vyrástol snehuliak. Bol to krásavec. Mal guľaté bruško, uhlíkový úsmev, čierne okále a nos z mrkvy. Deti mu do ruky strčili starú maminu metlu a na hlavu mu nasadili starý otcov cylinder. Celý deň okolo neho poskakovali, spievali a vystrájali. Snehuliak sa spokojne usmieval a tešil sa ich obľube.
Padol súmrak a snehuliak osamel. Deti sa rozpŕchli domov a snehuliačika -neboráčika nechali vonku samotného. Smutno bolo snehuliakovi neveselo. Hľadel na svet smutnými čiernymi očami a nevedel čo ďalej. A tak sa skúsil nazrieť okienkom do domčeka, či náhodou neuvidí svojich priateľov.
A zbadal ich. Sedeli v kruhu na dlážke okolo starej mamy a tá im čítala rozprávku.
Bola to rozprávka o Snehulienke. Snehuliak sa prikradol ešte bližšie a načúval.
„…nik nie je krajší ako ja. Zvolala kráľovná a prikázala Snehulienku vyhnať zo zámku….” čítala stará mama.
Snehuliak počúval, počúval a srdce mu začalo horieť láskou. „Ach, aká je len milá. Statočná a dobrá,” vravel si snehuliak a z oka mu vypadla prvá slza, potom druhá, potom tretia… A snehuliak plakal a plakal.” Prečo ju vyhnala…” fňukal snehuliak ďalej a slzy sa mu kotúľali na zem ako hrachy. Teplé srdiečko, plné lásky, začalo snehuliačika topiť a na zemi sa z jeho sĺz začala tvoriť mláčka. Najskôr malá, potom väčšia a potom…
Toto všetko videla malá sýkorka sediaca na neďalekom strome. „Musím tomu chudáčikovi pomôcť,” zapípala. „Víla Rozprávka bude určite vedieť čo a ako.”
A vtáčatko sa vznieslo a letelo, čo mu sily stačili do krajiny drakov a princezien, škriatkov a kráľov.
„ Víla, víla rýchlo,” zaštebotalo vtáčatko. Ale….keď sa vrátili bolo už neskoro. Na mieste snehuliaka našli už len mláčku, ktorá v mrazivej noci zamrzla a vyzerala ako krásne ľadové zrkadlo.
Sýkorka , ktorá cestou rozprávala víle o láske snehuliaka k Snehulienke, sa úpenlivo rozplakala: Sprav niečo, víla rozprávka, vráť mu naspäť jeho podobu.”
„Žiaľ, to nie je v mojich silách,” povedala so smútkom v hlase víla. „ Ale zato môžem niečo spraviť.” A udrela žezlom o hladinu zmrznutej mláčky a tá sa zmenila na krásne zrkadlo v zlatom ráme.
„Toto zrkadlo darujem Snehulienke ako svadobný dar. Nech je snehuliak navždy pri svojej milej.”
A tak sa aj stalo….
