Uprostred horského skalného masívu vytryskol prameň.
„Och, ako je na svete krásne.“ zahučala nadšene voda. „A tá obloha. A tie oblaky. Nádhera!“
„Čo tu chceš!? Čo tu hľadáš?!“ zadunela skala. „Toto je moje panstvo. Táto zem patrí mne! Aj tie oblaky! Dokonca aj celé šíre nebo! Všetko je moje! Ty tu nemáš miesto!“
„Ale, ak ma tu necháš, prilákam ti sem rastlinky, zvieratá a vtáctvo.“ vraví voda.
„Nie, nie! Klameš! Nie som ochotná ťa počúvať. Nechcem sa tu s nikým deliť o miesto. Zmizni!“ zahučala skala a spustila na prameň kamennú lavínu, až ho celkom zahatila.
Voda, uväznená v útrobách hory, sa pokúšala preraziť si cestu späť na povrch, ale skala bola silnejšia.
„Vetrík-braček, pomôž mi.“ zaúpäla voda. „Nenechávaj ma tu uväznenú. Nemám síl sa odtiaľto dostať.“
A vietor, vanúci krajinou, jej nárek počul a ponáhľal sa jej na pomoc. Našiel si v skale škáročky a puklinky a hrdo sa postavil pred vodu.
„ Prečo plačeš? Prečo nariekaš? Sestrička–vodička. Ty máš predsa niečo, čo skale chýba. A to je šikovnosť. Nepotrebuješ sa dostať na povrch, aby si si vybudovala svoje kráľovstvo. Vybuduj si ho tu. V podzemí.“
„Ale ako?“ pýta sa voda.
„Porozmýšľaj. Fijúúúú…..“ zafičal vietor a vyletel von.
„Ako to asi myslel?“ rozmýšľa voda. „A čo ak…“
…a prišla na to. Začala v skale hlodať puklinku. Tá sa zväčšovala a zväčšovala … až z nej nakoniec bola malá jaskynka. A voda pracovala ďalej a hĺbila tunely a chodbičky, zakladala jazierka. Až nakoniec mala krásnu jaskyňu s množstvom jazierok a kvapieľ.
A skala sa durdila, chcela jaskyňu zasypať, ale vo vnútri hory jej sila slabla. Pár kameňov, ktoré sa jej do jaskyne podarilo šmariť, voda zručne opracovala. Skala tu definitívne strácala svoju moc.
A vietor pomohol vode preraziť si cestu do údolia a jaskyňu prišli navštíviť lesné zvieratká a vtáci. Nasťahovali sa do nej netopiere a skaly sa pokryli machom.
A sklala? Jej popudivosť opadla, pochválila vode jej kráľovstvo a spriatelili sa.
A tak nakoniec šikovnosť zvíťazila nad silou.
