O PYŠNEJ VLOČKE (Viera Šmelková)
Kdesi ďaleko v ľadovej krajine žila malá vločka. Mala striebristé vlasy, biele bielučké čelo, jagavé oči a nádherné šaty. Bola dcérou vody a chladu, sestrou ľadu a snehu. Od narodenia je vštepovali rodičia do vienka chlad, ale nie pýchu. Ale vločka -parádnica rada hľadela na svoj obraz v zamrznutých jazerách. Obzerala sa a vykrúcala sa pred nimi celé dni a v jej srdci sa usídlila pýcha. A po čase už jej chladná krása ukrývala len pyšné ľadové srdce bez citu a lásky.
Kade lietala všade sa chvastala.
„Pozri, pozri sa potok aká som krásna a vznešená! A ty? No len sa pozri. Si kľukatý plný skál a rýb. No fuj!”
A potok jej spevavo zazurčal: „Nemáš pravdu krásna vločka. Som síce kľukatý, ale dávam skalám domov a rybám život a preto ma majú radi. Ale to ty svojím chladným srdcom nemôžeš pochopiť.”
Vločka len pohodila striebristou hlávkou, povýšenecky sa usmiala a letela ďalej. Cestou jej však nedalo pokoj čo to vlastne „mať rád” znamená. Rozhodla sa, že sa spýta čarodejnice Meluzíny.
Stretla však lišajník učupený v skale. Chcela preletieť okolo, ale vlastná pýcha jej to nedovolila. Vzlietla nad ním a takto mu hovorí: „Pozri, len sa poriadne pozri ty úbohá rastlina! Pozri aká som ja krásna a vznešená. A ty? Hľa, si škaredá, si iba obyčajnou potravou pre zvieratá. Nič viac. Fuj!”
A lišajník tíško zašepkal: „Nemáš pravdu pyšná vločka. Som síce iba škaredá rastlina a som krmivom pre soby, ale tie ma za to majú radi. A ty, krásna vločka, to nemôžeš pochopiť, pretože máš ľadové srdce a nevieš čo je to mať rád.”
Vločka odula biele líca, mrzko zazrela ľadovými očami a letela ďalej.
„Mať rád. Čo je to za nezmysel?” zamrmlala si sama pre seba.
A vločka letela dlho -predlho, až sa nakoniec dostala do Búrkových hôr k jaskyni čarodejnice Meluzíny, ktorá práve vo veľkom kotle varila smršť.
„Vitaj malá vločka. Čo ťa ku mne privádza?” zavyla Meluzína ľadovým hlasom.
Keď vločka zazrela mrazivú Meluzínu odetú do vetrami posplietaných handier so šedivými mračnami vo vlasoch, zabudla na svoje otázky a začala: „Och Meluzína, aká si len mrzká a dotrhaná. A aký máš nepríjemný hlas. Pozri, len pozri na mňa, aká som ja krásna a vzneš…”
Viac vločka nepovedala. Rozhnevaná Meluzína udrela žezlom vetrov do kotla a zvolala: „Leť smršť! Leť! A odnes túto nehanebnicu ďaleko! Preč od môjho príbytku! Nech pozná ako končí pýcha! Nech pozná ako končí povrchná vznešenosť! Nech už nikdy neuvidí domov ľadových plání! Nech ju spáli horúce slnko!”
A smršť niesla vločku ďaleko z kráľovstva ľadu, ďaleko od vplyvu jej otca – kráľa Mrazu. Niesla ju ponad moria, ponad močiare a púšte, ponad nehostinné vrchy. A vločke zbeleli vlasy od morskej soli , doráňala si krásnu tvár na ostrých končiaroch štítov, roztrhala a zablatila si šaty v bahnách močiarov a horúce púštne slnko jej začalo topiť ľadové srdce.
„Ach, zomieram.” Šepla vločka z posledných síl. „Ach odpusť Meluzína, že som ťa urazila. Odpusť potok, aj ty lišajník moje pyšné slová. Viem že umieram. Viem, že už mi nepomôže ani moja krása a ani moja vznešenosť.. a viem , že sa už nikdy nedozviem, čo je to „mať rád.”
A Meluzíne zmäklo srdce i vraví: „Odpúšťam ti malá vločka. Teraz už vieš, že pýcha a ponižovanie nikam nevedú. Ale domov sa už nevrátiš. Zostaneš v kráľovstve Slnka. Snáď tu nájdeš odpoveď na tvoju otázku.”
Vločke sa na pálivom slnku roztopilo nielen ľadové srdce, ale aj ľadové šaty. Slnko ju oblieklo do plášťa z bielej pary a pozvalo k sebe na oblohu.
„Júj, to je nádhera!” zvýskla vločka od nadšenia. „toľko piesku. A tam zas aké stromy. A tie krásne modré rieky. A to more. To je nádhera!”
„Som rád, že sa ti tu páči, „ zablyslo sa Slnko zlatým úsmevom, „veľmi tu tvoju pomoc oceníme.”
A tak vločka skrytá v malom obláčiku zostala na oblohe, odkiaľ posielala zemi vlahu, kde ju nadnášal ľahký vánok a vtáci jej mávali na pozdrav. Navždy stratila svoju pýchu a spoznala čo je to „mať rád”.
