Stéblo trávy

STEBIELKO (Viera Šmelková)

Steblo trávy sa hojdalo vo vetre a bolo mu fajn. Nemalo si čo sťažovať. Zo zeme čerpalo vlahu, slniečko ho hrialo svojím teplom, malo veľa priateľov a vedelo rozprávať úžasné príbehy, ktoré obyvatelia lúky vždy s nadšením počúvali. Rozprávalo fantastické príbehy o všetkom možnom aj nemožnom, čo sa na lúke stalo.
A raz sa rozhovorilo úžasný príbeh. Všetci obyvatelia lúky počúvali so zatajeným dychom. Nikto sa ani nepohol, kto mal ústa tak ich od úžasu otvoril. Kvietky, včielky, mravce, tráva ba aj okolité kríky počúvali neuveriteľný príbeh, ktorý steblo rozprávalo. Príbeh o dávnych časoch, keď tráva bola vysoká ako stromy, zvieratá boli obrovské ako domy a ľudí, tých vtedy vôbec nebolo.

Keď steblo skončilo rozprávanie, na lúke nastal šum.
„To nemôže byť pravda,” dudral starý šípkový ker. „ Ja som taký starý, že pamätám takmer všetko. Ale toto, nemôže byť pravda.”
„A prečo by to nemohla byť pravda?” ozvala sa malá lienka. „Veď ty nie si až taký starý.” A šípkový ker sa urazil. „Ja už príbehy, ktoré rozpráva steblo počúvať nebudem! Tak.” dodal nafučaný starý ker.
„Ani my!” pridali sa k nemu margarétky.
„Čo je veľa, to je veľa.” zabzučal bacuľatý čmeliak a odletel za svojou robotou.

Obyvatelia lúky sa rozišli, ale zhodli sa v jednom: Už príbehy, ktoré steblo rozpráva počúvať nebudú.
A steblo ostalo na lúke skoro opustené. Ostala pri ňom iba malá lienka, ktorá stála na jeho strane.
„Už nechcú počúvať moje príbehy,” rozplakalo sa steblo. „Už ma nemajú radi. Už nechcú byť mojimi priateľmi.”
Ale to vôbec nie je pravda,” utešovala ho lienka, „oni ťa majú radi, ale neveria ti. Odkiaľ ten príbeh vlastne poznáš?”
„Raz,” rozhovorilo sa steblo cez slzy, „mi ho porozprával vietor, ale kde ho počul…To neviem.”
„Nájdem vietor” povedala lienka, „on im povie, že si mal pravdu. A zas budú chcieť všetci počúvať tvoje príbehy. Áno?”
A nečakajúc na odpoveď odletela za vetrom.

„Žiaľ,” poškrabkával sa vietor po hviždiacej brade, „nespomínam si, kto mi ten príbeh rozprával, ale mohol by som steblu pomôcť.”
„Ako?” ozvala sa lienka.
„Pekne svojmu priateľovi popraj šťastnú cestu,” zafičal vietor. A skôr ako sa stihla lienka obzrieť, schytil steblo a niesol ho krajinou.
„Neboj sa,” fičí vietor cestou. „Určite nájdeme niekoho, kto si to bude pamätať.”
A tak prileteli k storočnému dubu.
„Zdravím dub,” prihovoril sa vietor. „Mám na teba prosbu. Nepamätáš si príbeh o…” …a steblo mu príbeh vyrozprávalo.
„Žiaľ. Moja pamäť tam až nesiaha. Skúste africké baobaby.” Poradil im dub. „Sú oveľa staršie ako ja a možno budú tento príbeh poznať.”
„Ďakujeme dub.” Zakričalo steblo a vietor ho už na svojich krídlach unášal do horúcej Afriky.
Ale nemali veľa šťastia. Ani baobabom pamäť ďaleko nesiahala. A tiež si nespomínali na príbeh, ale odporučili im americké sekvoje.
A tak sa steblo a vietor pekne poďakovali a opäť sa vydali na cestu. Steblo už strácalo nádej, že niekto ten príbeh pozná, ale…

„Pravdaže ho poznám,” rozhovorila sa mohutná sekvoja. „Ten príbeh sa u nás traduje z generácie na generáciu. A ak chceš, dám ti ho aj písomne.”
A zodvihla zo zeme kúsok kôry a celý príbeh tam pekne spísala. Steblo bolo také natešené, že sa zmohlo len na srdečné: „Ďakujem!”
Vietor zaniesol steblo naspäť na lúku a to poukazovalo každému kôru od sekvoje na ktorej bol ten nezvyčajný príbeh zapísaný. Lienka a vietor mali z toho takú radosť, že poprosili steblo, aby im porozprávalo nový príbeh.

A steblo rozprávalo a rozprávalo a všetci znovu počúvali. A keď sa deň chýlil k večeru obyvatelia lúky pasovali steblo kvetinovou šerpou za lúčneho rozprávača.
Steblo darovalo príbeh, spísaný na kôre, vetru a ten ho určite ešte dodnes roznáša po svete, aby si ho každý mohol prečítať.