VETRÍK (Viera Šmelková)
Kráľovi vetrov a kráľovnej oblohe sa narodil syn. Malý vetrík. Ešte bol len prvý deň na svete a už nadúval líca, snažiac sa predstihnúť svojich starších bratov. Den za dňom rástol a silnel. Bol neposedný, hravý a vždy narobil viac škody ako úžitku. Oblaky, ktoré jeho bratia nahromadili, aby spustili na zem potrebnú vlahu, im on vždy s potešením rozfúkal.
Otec ho to karhal a matka len nemohúcne krútila hlavou. On si však z toho nič nerobil a vystrájal svoje šibalstvá ďalej.
Raz to už jeho brata – Západný vietor tak nasrdilo, že mu povedal: „Z teba nikdy nič nebude. Ty budeš vždy len na oštaru.”
„Ale…”zaspätkoval vetrík. “Ja to nemyslím zle.” A takmer sa rozplakal.
„Otec, otec!” letel za kráľom vetrov. „Otec, brat mi povedal, že zo mňa nikdy nič nebude.”
Kráľ vetrov zvraštil čelo: „No,” začal,” ak budeš svojim bratom vetrom stále rozháňať oblaky, tak z teba nikto nikdy nebude mať úžitok. Tak veru. Musíš si nájsť robotu, v ktorej budeš prospešný a ktorú budeš mať rád.”
„Ale kde ju mám nájsť?” zajachtal vetrík.
Tu sa ozvala matka obloha: „Je načase vydať sa do sveta. Je načase nájsť si svoje miesto na oblohe.”
A tak sa aj stalo.
Vetrík sa vydal do sveta hľadať si v ňom svoje miesto. Cestou naďabil na jazveca, ako si lístím vystiela svoj brloh.
„Hej, jazvec! Pomôžem ti,” zavolal naňho naradostený vietor.
„Ale tvoja sila…” zakričal jazvec. Ale nestihol dopovedať a FÚÚ…. , vetrík mu rozfúkal všetko nahromadené lístie.
„Och aký som len nešikovný.” zastonal vetrík. „Prepáč! Prepáč jazvec. Nechcel som ti narobiť škodu.” A pre seba tíško dodal: „Tu určite nie je moje miesto.”
A letel ďalej. Tu vidí lienku, ktorá sa zamotala medzi husté bodliačie.
„Lienka , lienočka.” Volá na ňu, „Pomôžem ti.”
Joj, ja už som skoro…” a „von” už nebolo v prudkom návale vetra počuť. Lienka vyfrnkla z bodliačia ako blesk, dopadla na tvrdú zem, párkrát sa prekopŕcla a poriadne sa doudierala.
Keď to vetrík videl, zaúpel: “Prepáč! Prepáč lienka .Ja, ja som nechcel.”
A zahanbený letel ďalej.
Na svojej púti postretával ešte mnoho zvieratiek a rastlín, ktoré potrebovali pomoc, ale žiaľ vždy narobil viac škody ako úžitku.
Sklamaný a unavený si nakoniec sadol do koruny starého duba.
„Ach .” vzdychol. „Brat mal pravdu. Nikdy zo mňa nič nebude.”
Dub to počul a prišlo mu malého vetra ľúto.
„Veďže neplač,” ozval sa, „niečo s tým urobíme.”
„Och dub, čože už s tým ty narobíš.”
„Ja samotný nič,” dodal dub. „Ale spolu by sme mohli niečo dokázať.”
A zobral vetrík do učenia. Deň čo deň mu vštepoval, že miesto sily sa musí učiť aj citu. A zhadzoval list za listom, aby ich vietor pomaličky zniesol na zem. Keď sa to vetrík naučil s jedným listom, zhadzoval dva, potom tri… Až jedného dňa dub povedal: „Tak, teraz si už pripravený.”
„Ale na čo?” Nechápal vetrík -vánok.
„Na konci tohto lesa je rieka,” vraví dub. „Sú tam čajky a tie potrebujú tvoju pomoc, keď sa vznášajú nad vodou. Tak choď, choď už! A …a príď ma niekedy navštíviť.”
„Pravdaže, pravdaže dub,” zvolal s úsmevom vetrík -vánok. „A ďakujem, ďakujem za všetko. Si ozajstný priateľ.”
A za lesom bola skutočne rieka a tam množstvo čajok s ktorými sa vetrík -vánok rýchlo spriatelil. Nadnášal ich nad riekou šťastný, že je konečne niekomu prospešný.
A keď ho už unavil škrekot ich škrekot, odletel navštíviť svojho starého priateľa -dub.
Veď na priateľov, na tých sa nezabúda!
